Musím sa k niečomu priznať: mám city k niekomu. Tento človek mi z nejakého dôvodu, ktorý neviem vysvetliť, mi stále vstupuje do myšlienok na myseľ. Vzťah medzi nami nemá šancu. Nemohol by mi dať to, čo by som si želal, a ja by som mu nedokázal dať to, čo by potreboval. Viem to. Je hlúpe a trápne znova a znova si v mysli prehrávať ten večer. Ale robím to.

Možno ide len o limerenciu, obsedantné zaľúbenie, pri ktorom túžba predbieha skutočného človeka. Môže sa podobať láske, no je to mimovoľný stav — niečo, čo sa človeku prihodí, nie niečo, pre čo sa sám rozhodne. Mám podozrenie, že práve limerencia ma vtiahla do unáhleného manželstva.

Možno to však predsa len nie je limerencia. Možno som jednoducho stretol veľmi milého človeka, v ktorého spoločnosti mi bolo dobre a s ktorým som pocítil nečakané spojenie.

Nadväzovanie blízkych vzťahov mi nikdy nešlo ľahko. Už ako dieťa som mal problém rozpoznávať spoločenské signály a vcítiť sa do druhých, čo zaťažovalo moje priateľstvá. Časom mi pripadalo jednoduchšie byť sám. Keď vo mne ľudia vyvolávali úzkosť, hudba ma upokojovala. Hra na violončelo alebo počúvanie nahrávok mi pomáhali utíšiť nervozitu a zmierniť smútok, ktorý ma sprevádzal. Spoliehal som sa na hudbu až do svojich približne dvadsiatich rokov.

Dvadsiatku a tridsiatku som prežil v newyorskej štvrti East Village, kde som mal mať bujarý milostný život. Namiesto toho som každému, kto o mňa prejavil romantický záujem, ukázal dvere. Nezáväzné a anonymné stretnutia mi vyhovovali oveľa viac, pretože odo mňa nič nevyžadovali.

Až okolo štyridsiatky som konečne stretol niekoho inteligentného, zaujímavého a zábavného — a navyše pekného. Bol som presvedčený, že spolu môžeme prežiť skvelý život. A tak sa začalo obdobie radostných chvíľ a veľkej náklonnosti. Jeho smrť po necelých dvoch rokoch spoločného života ma zdrtila. Nestratil som len partnera. Prišiel som aj o pevnú pôdu pod nohami, ktorú som len nedávno našiel.

Nasledujúce viac než dve desaťročia som ignoroval svoje srdce. Presťahoval som sa do Košíc a naučil sa základy slovenčiny. Po návrate do Spojených štátov som založil dve firmy. Jedna skončila veľkolepým neúspechom, zatiaľ čo druhá bola dosť úspešná na to, aby ma živila šestnásť rokov, až do dôchodku.

Keď som sa blížil k sedemdesiatke, zdalo sa, že sa na mňa konečne usmieva šťastie. Po krátkych zásnubách som sa oženil. Po krátkom manželstve som sa rozviedol. Nádeje, ktoré som do tohto vzťahu vkladal, ho neprežili.

Potom som stretol Klausa.

Začalo sa to ako priateľské posedenie, pri ktorom sme sa všetci spolu rozprávali. Postupne sa rozhovory rozpadli na menšie rozhovory a pre mňa sa z toho stalo niečo intímne, dokonca romantické. Držali sme sa za ruky a rozprávali sa; nežne som mu bozkával ruky. Napokon sme sa pobozkali aj na ústa. Úprimne povedané, bozkávanie jeho rúk bolo oveľa nežnejšie než bozkávanie na ústa. Bozky na ústa boli cieľom; držanie za ruky a rozhovor boli cestou. A aká to bola krásna cesta.

Ten večer mi pripomenul, aké je to byť niekomu blízky.

Do dediny Osturňa som sa vrátil s hlavou plnou krásnych myšlienok. Pravdepodobnosť, že stretnem niekoho takého v dedine — alebo vôbec v tomto kraji — je však malá. Tak čo mám robiť? Čo mám robiť?

Je to limerencia, alebo jednoducho spojenie s niekým, ktoré mi bolo príjemné? Možno trochu z oboch. Keďže Klausa už pravdepodobne nikdy neuvidím, na tom rozlíšení vlastne nezáleží. Dôležité je, čo mi ten večer ukázal: nie som taký uzavretý, ako som si myslel. Stále ma môže niekto dojať. Stále môžem túžiť po blízkosti, nežnosti a jednoduchej úteche, ktorú prináša držanie niekoho za ruku. Neviem, čo — ak vôbec niečo — príde ďalej. No po prvý raz za dlhý čas si už nie som istý, že nepríde vôbec nič.

What began as a friendly gathering, all of us chatting together, gradually loosened into smaller conversations and then, for me, into something intimate, even romantic. We held hands and talked, and I gently kissed his hands. Eventually we kissed on the lips. Honestly, kissing his hands was far more tender than kissing him on the mouth. The mouth kisses were the destination; the hand-holding and conversation were the journey. And what a lovely trip it was.

That evening reminded me what it feels like to be close to someone.

I returned to the village of Osturňa full of wonderful thoughts. Yet the likelihood of encountering such a person in the village—or in the region, for that matter—is low. So what do I do now? What do I do?

Is it limerence, or simply a connection I enjoyed? Perhaps it is a little of both. Since I will probably never see Klaus again, the distinction hardly matters. What matters is what that evening revealed: I am not as closed off as I thought I was. I can still be moved by another person. I can still want intimacy, tenderness, and the simple comfort of holding someone’s hand. I don't know what, if anything, comes next. But for the first time in a long while, I am no longer certain that nothing will.