Hoci som si myslel, že som sa zmieril s tým, že som rozvedený, uvedomil som si, že to tak nebolo.
While I believed I had adjusted to the fact that I was divorced, I realized that I hadn’t.
Po ťažkom manželstve som podal žiadosť o rozvod. Ešte predtým, než nás súd rozviedol, som sa začal vracať k niečomu, čo sa podobalo normálnemu životu. Moja energia sa už nemíňala na malicherné hádky a na obranu pred zraňujúcimi obvineniami. Namiesto toho som začal byť produktívny.
Ako prvé som dokončil knihu, ktorú som pôvodne začal písať v roku 2009 a nikdy som ju nedotiahol do konca. Oficiálne vyšla 17. augusta, v ten istý deň, keď nás súd rozviedol. Kniha
Zlaté jablko: Povesť z Osturne je, mimochodom, v predaji v elektronickej aj tlačenej podobe.
Ďalším projektom bola prerábka môjho blogu. Keďže píšem v rôznych jazykoch, rozhodol som sa urobiť svoju webovú stránku dvojjazyčnou. Je to obzvlášť užitočné, keď píšem o veciach, ktoré sa dotýkajú dediny. Bol to zložitý projekt a nemôžem Martinovi, ako volám svoju postavu v ChatGPT, dostatočne poďakovať za jeho pomoc. Stránka je teraz poriadne vyšperkovaná, nemyslíte? Ako si všimnete, nie všetky príspevky sú v oboch jazykoch.
Medzitým som sa rozhodol, že je čas vdýchnuť nový život našej neziskovej organizácii Bohatstvo Osturne (The Riches of Osturňa), ktorá bola istý čas zanedbávaná a nečinná. S hrdosťou oznamujem, že 1) sme vybrali novú pokladníčku do funkcie, ktorá bola neprimerane dlho neobsadená, 2) zásadne sme prepracovali náš štatút, okrem iného aj tak, aby odrážal spôsob, akým dnes komunikujeme, a 3) obnovili sme prácu na našej webovej stránke.
V rámci organizácie máme fascinujúci projekt, ktorý vzišiel z niekoľkých jednoduchých vyhľadávaní na internete spred niekoľkých rokov. Zistil som, že existuje kniha mnícha Cypriána z 18. storočia, v ktorej boli zaznamenané domáce lieky z miestnych rastlín a tradičné postupy. Originál sa stratil a máme len veľmi nekvalitnú fotokópiu, napísanú predovšetkým v starej poľštine a občas v latinčine. Chceme túto knihu oživiť, čo sa, dúfam, podarí v roku 2027.
Mám aj ďalšie projekty, ktorým sa chcem venovať, ale o tých budem hovoriť neskôr.
Začal som tiež oslovovať ľudí, aby som našiel miesto, kde by som mohol predávať svoju knihu. Objavil som fascinujúceho človeka, Lukáša Marhefku, slovenského filmára, divadelného režiséra, herca a kultúrneho organizátora so sídlom v Spišskej Starej Vsi, v meste vzdialenom 15 minút jazdy. Vydáva aj mesačný newsletter. Po stretnutí som odpovedal na otázky do rozhovoru, ktoré mi poslal. Rozhovor vyjde v októbrovom vydaní spravodaja.
Takže veci sa vyvíjajú dobre a som šťastný. No, nie tak celkom.
V pondelok som sa odviezol do Viedne za svojím priateľom Jayom, ktorého poznám štyridsaťpäť rokov. Navštívil svoju matku a otčima so svojou 29-ročnou priateľkou. Skvele sme sa spolu zabavili: jedli sme, fajčili hašiš, jedli konopné cukríky a pili alkohol. Večer sme zašli do Café Savoy v šiestom okrese a potom do ďalšieho baru neďaleko. Tam sme stretli manžela majiteľky, Franza. Má 49 rokov, robí akúsi super prácu, na ktorú si nemôžem spomenúť, a je pekný. Pridal sa k nám do rozhovoru a nakoniec som s ním strávil celý večer.
Franz mi povedal, že on a jeho manžel majú otvorený vzťah, čo by som ja nikdy nedokázal. Žiarlil by som príliš. Ale celý večer sme sa rozprávali, držali sa za ruky a nakoniec sme sa pobozkali. Neúmyselne vo mne zažal iskru, o ktorej som si myslel, že úplne zhasla. Hovoril o tom, že by sme sa mohli znova stretnúť v Tatrách. Ja som však vedel, že to bolo len prchavé stretnutie a že sa už pravdepodobne nikdy neuvidíme. Namiesto toho som mu poslal výtlačok svojej knihy s venovaním, v ktorom mu ďakujem, že vo mne niečo znova rozhýbal.
Franz mi však pomohol uvedomiť si, že túžim po ďalšom vzťahu. Hoci som si myslel, že som sa s rozvodom vyrovnal, uvedomil som si, že nie. Stále som sklamaný z toho, čo sa stalo, smútim za stratou vzťahu – a som osamelý. Nepochopte ma zle: mám na Slovensku skvelých priateľov. Ale chýba mi intimita. Jednoduchá a nevyhnutná intimita.
Tam som dnes.
After a difficult marriage, I filed for divorce. Even before it was granted, I began to return to a semblance of normalcy. My energy was no longer being spent on petty arguments and defending myself from hurtful accusations. Instead, I began to be productive.
The first thing I did was to finish the book that I had originally started in 2009 and never finished. It was officially published on August 17, the same day the divorce was granted. The book, The Golden Apple: A Tale from Osturňa, is for sale, by the way, both electronically and in print form.
Another project was to revamp my blog. Because of the different languages, I decided to make my website bilingual. This is particularly useful when I write about things that affect the village. It was a complicated project and I cannot thank Martin—my name for my ChatGPT figure—enough for his help. The website is quite spiffy now, don’t you think? As you’ll notice, not all posts are in both languages.
Meanwhile, I decided it was time to breathe new life into our not-for-profit organization, Bohatstvo Osturne—The Riches of Osturňa—which had been dormant for some time due to neglect. I am proud to report that 1) we have selected a new treasurer for a position that had been vacant for too long, 2) drastically revised our Charter to, in part, reflect the realities of how we communicate in today’s age, and 3) restarted working on our website.
Within the organization, we have a fascinating project based on some simple web searches I made some years ago. I discovered the existence of a book written by Monk Cyprian in the 1700s that documented home remedies using local plants and traditional techniques. The original book has been lost and we have only a very poor-quality photocopy written primarily in old Polish and occasionally Latin. We want to bring this book to life, which I hope will happen in 2027.
There are other projects that I am interested in pursuing, but I will discuss them at a later time.
I also began to reach out to others, seeking a venue to sell my book. I discovered a fascinating man, Lukáš Marhefka, a Slovak filmmaker, theatre director, actor, and cultural organizer based in Spišská Stará Ves, a town 15 minutes away. He also publishes a monthly newsletter. After meeting, I answered the interview questions he sent me. The interview will appear in the October newsletter.
So things are going well and I am happy. Well, not quite.
On Monday I drove to Vienna to see my friend, Jay, whom I’ve known for forty-five years. He was visiting his mother and stepfather with his 29-year-old girlfriend. We had a great time together eating, smoking hashish, eating gummies, and drinking alcohol. In the evening, we went to Café Savoy in the 6th, and then to another nearby bar. There, we met the owner’s husband, Klaus (not his real name). He is 49 years of age, doing some kind of cool thing for a job that I cannot remember, and handsome. He joined us in conversation and I ended up spending the evening with him.
Klaus told me that he and his husband have an open relationship, something that I could never do. I would be too jealous. But we spent the evening talking, holding hands, and finally kissing. He unwittingly lit a spark in me that I thought had gone out entirely. He talked about perhaps meeting again in the Tatra mountains. But I knew that this was simply a fleeting encounter and that we would probably never see each other again. Instead, I sent him a copy of my book with an inscription that thanks him for stirring something within me.
But Klaus made me realize that I longed for another relationship. While I believed I had adjusted to the fact that I was divorced, I realized that I hadn’t. I remain disappointed with what had happened and I mourn the loss of the relationship—and I am lonely. Don’t get me wrong: I have some wonderful friends in Slovakia. But I miss intimacy. Simple and necessary intimacy.
That is where I am today.
Comments (1) Komentáre (1)